Myslivost, lovectví, myslivecká videa, lovecká videa, myslivecké fotky, lovecké fotky

Zimný semester tohto roku, snáď ani nemohol skončiť v lepší čas. Je 15. december 2016 a mesiac je v splne. Tento prirodzený reflektor dáva nočnej, zasneženej krajine tú správnu atmosféru. Je to doba, kedy žiaden poľovník neobsedí doma a aj ten, ktorý je v práci, stále myslí len na to ako by najradšej sedel niekde na posede. Ja som tento deň začal predvianočným upratovaním, počas ktorého som si vyberal miesto, kde si večer sadnem. Vybral som si posed z ktorého som pred pár dňami pozoroval 34 kusov vysokej a zahliadol som aj jedného diviačika. Po výborných divinových fašírkach, ktoré som mal na obed som sa išiel pobaliť. Deka, podsedák, rukavice a vyhrievané vložky do topánok sú mojou povinnou výbavou v zimných mesiacoch. To hlavné ma však čakalo v trezore. Síce má 60 rokov ale je to moja láska, stará dobrá ZG-čka. Tak teraz mám už všetko a ukladám veci do kufra auta. Je 15 : 00 a vyrážam z domu. O desať minút som už pri knihe návštev a zapisujem sa do lokality s názvom Lesík. Pomaly stúpam hore kopcom nad dedinou k posedu. Sneh je tvrdý a každý krok je ako skok do sklenených črepín. Po ceste sledujem stopy vysokej, srnčej a líšok ale ani jedna stopa nepatrí diviakovi na ktorého sa chystám. Sadám na posed, zababuším sa do deky a potichu sledujem okolie. Celý čas sa nič nedeje. Ani len srnka sa na lúke neukázala. Sedím už pár hodín a pomaly začínam rozmýšľať o odchode. Pozerám na mobil je 17 : 59, v duchu si vravím, že to ešte vydržím do siedmej a ak sa nič neukáže poberiem sa domov. Po pol hodinke počujem konečne v lese zvuky, ktoré ma okamžite zahriali. Diviačie pokvikávanie sa pomaly približuje a ja čakám, kedy sa konečne ukážu pred posedom. Tichom noci sa začínajú ozývať kroky v tvrdom snehu. Beriem ďalekohľad a na kraji lesa rozoznávam postavu jelenice. Pomalým krokom postupuje pred posed . Po pár metroch sa zastavuje a istí smerom za seba. Ďalekohľadom kontrolujem smer, ktorým sa pozerá a na bielom snehu svieti ako cez deň diviak. Trvá len pár sekúnd a z jedného diviaka je rázom 9 diviačikov. Prichádzajú pred posed na vzdialenosť asi 60 metrov . Jasne rozlišujem 2 veľké kusy a 7 prasiat. Trieder mením za galašku a čakám, kedy sa jedno prasa ukáže v správnom uhle aby som mohol vystreliť tak aby som neohrozil ďalšie. Sekundy bežia a ja už cítim ako mnou lomcuje poľovnícka horúčka. Táto slabosť trvá len pár sekúnd. Konečne sa jedno prasa zastavuje a tu už držím bodku za lopatkou a ťahám spúšť. Záblesk v puškohľade mi trošku skomplikoval pozorovanie situácie. Rýchlo prebíjam a voľným okom pozorujem ako zasiahnuté prasa nenasleduje ostatné ale stáča sa opačným smerom a asi po 50 metroch ostáva ležať. Ostatné diviaky miznú v lese z ktorého vyšli. Ešte pár sekúnd pozorujem ležiace prasa, či si to náhodou nerozmyslí ale nie, ostáva ležať na mieste. Zaisťujem, odkladám zbraň a ticho sedím. Po každom úspešnom love sa pomodlím a poďakujem patrónom tak, ako ma to naučil otec. Schádzam z posedu a smerujem na nástrel. Kontrolujem okolie, či som náhodou nezasiahol ďalší kus. Na snehu nenachádzam nič, tak smerujem po pofarbenej stope, môjho prasiatka. Farba je na snehu krásne viditeľná a po pár metroch prichádzam k zhasnutému diviakovi. Ticho pozerám, pohladím ho po boku a vzdávam mu poctu posledným hryzom a zálomkom. Jednu časť zálomku si zakladám na pravú stranu klobúka a robím si fotografie na pamiatku. Ďalej už nasledujú úkony, ktoré každý pozná. Vyvrhovanie, ošetrenie diviny a po príchode domov zápis do knihy návštev a telefonát hospodárovi. Takto krásne som prežil chladný decembrový spln a prajem vám podobné zážitky v tomto ale aj v nasledujúcom roku. Lovu Zdar.